Splněný sen na Trango Tower

Sny

Spomienky blednú pri pohľade späť, no zostáva pocit. Ako väčšie kamienky z rôznych veľkostí, ktoré sa vynárajú na povrch pohára, keď s ním dlhšie trasiem. Zostáva len to hodnotné a vzácne.

Obhliadnem sa a vidím ešte ďalej ako len na začiatok expedície. Vidím tam začiatok sna, ktorý bol hádam dôležitejší ako nejaký vrchol, či úspech. Bez neho by nebolo nič. Bez neho by sa kolesá osudu nezačali krútiť.

Vidím seba ako násťročného v detskej izbe, kde zvažujem, či si vystrihnem a pripnem na nástenku obrázok Trango Tower z takmer posvätného časopisu Jamesák. Tak niečo krásne som ale chcel mať na očiach, vedieť, že niekde na planéte zem existuje niečo tak vysoké, náročne a zároveň tak neodolateľne pekné. Bol mi na očiach celé roky, no ani som sa poriadne neodvážil o niečom takom uvažovať v rovine, že by to mohlo byť aj pre mňa. Pamätám si ako som nechápal, že sa to vôbec dá v tej výške liezť a ako bonus zamrznuté špáry.

V roku 2012 som sa do oblasti Trango dostal. Žiaľ počasie i moje počiatočné problémy s výškou urobili svoje. Bol som rád, že sa mi nakoniec podarilo aspoň 2 prvovýstupy na Galériu Uli Biaha.
Vtedy som si vravel, že sa vrátim čoskoro späť. A už nikdy nebudem chcieť čakať frontu na nástup vo východnej stene na Trango, lebo v Slovinskej bolo nasáčkovaných 5 tímov.

No ako to v živote býva, osud ma zavial na iné miesta. Patagónia, USA, Madagaskar, Grónsko, India. Celé väčšie horolezectvo je žonglovanie medzi skúsenosťami, snami, spolulezcami a časom. Až keď sa stretnú, veci sa pohnú dopredu.

Rok 2024 bol pre moju rodinu veľmi ťažký. Moja malá dcérka vyhrala veľký boj. Oveľa väčší ako Trango, i Everest. Priority, že by som šiel nebodaj na expedíciu plniť si sny neprichádzali do úvahy. Hlava bola niekde inde. Celé lezenie bolo na niekoľko mesiacov inde. Niekedy v tom čase prišla ponuka od českej strany na spoločnú expedíciu. Keď som doma predostrel, že asi všetci idú, tak mi moja Zuzka zrazu povedala choď, zaslúžiš si, my to už zvládneme. Bral som to ako vtip, no ona nie. Utvrdila ma, že to myslí vážne. No nechcel som byť egoista. Ruku na srdce, nechať rodinu na 5 týždňov je egoistické. No pripomenula mi, čo čítam deťom doma v posteli, že starí krtkovia najviac ľutujú, že si neplnili sny. A ja som nechcel byť pre moje deti takýto krtko. Chcel som byť aj vzorom, že nebudem v živote veľa vecí ľutovať a sny si máme plniť, ak chceme. Veď máme to šťastie ako ľudské bytosti.

Tím

Cieľ

Vedel som, že sa do populárnej východnej steny, kde je Eternal Flamme už nechcem vrátiť. Vačšina ciest tam má spoločný nástup a obával som sa, že po ešte väčšej popularizácii Tranga vďaka Reel Rock Tour a podobne sa tam zbehne kopa ľudí z celého sveta. Zvažoval som skôr voľný prelez Britskej cesty. Krok do neznámeho, či to vôbec pôjde, ako najdôležitejšia esencia dobrodružstva. No nakoniec sa mi podarilo získať oveľa lepšie info o Grand Diedre Desplomado od legendárneho Michela Piolu vo východnej stene. Chalani, ktorí urobili v roku 2006 jediné opakovanie mi poslali info hodné zlata a topo viac ako lákavé pre ambicióznu mládež na vrchole síl. Ťažké skalné lezenie v kolmej až previsnutej západnej stene s 8a+ zatiaľ prelezeným len AF niekde okolo 5900 mnm verzus oldschool v Britskej ceste, kde by taká obťažnosť sotva bola, zato mixové lezenie, sneh, komíny a väčšie objektívne nebezpečenstvo, s ktorým nemajú takmer žiadne skúsenosti. Bolo rozhodnuté. Ide sa do východnej steny!

Logistika

Aklimatizačky

Tu sa chalani prvýkrát ukázali, že to nie sú žiadne padavky, ale borci, ak bolo treba. Všetko sme vytrepali do 2. dĺžky a ostali tam 2 noci. 3 dni sme skúšali liezť, vyfixovali cca 300m, no veľa vody sme nenamútili. Počasie ukazovalo všetky svoje tváre, no najviac prevládala tá zasnežená. Klasifikácia od Švajčiarov mala od inflačnej komerčnej, v ktorú sme všetci niekde v kútiku duše tajne dúfali, na míle ďaleko. Holt boli to tvrdi chlapi a tak je to správne! Zároveň každá dĺžka mala nad 50m, takže výzvou bola nielen náročnosť, istenie, ale aj vyrovnať sa s faktom, že kým človek začal liezť za slnka, častokrát končil v snehovej fujavici. O kŕčoch v rukách, lámavej skale, krivých portaledgoch ani nehovorím. A to mala byť dobrá perioda počasia! Keď nám z domu hlásili, že má prísť vlna hustého sneženia a ráno sme videli, ako baskickí lezci pod nami zdrhajú zo steny do pohodlia base campu, bolo rozhodnuté. Ground up sa nekoná. Ideme sa dole dať dokopy predošetkym po tom strastiplnom nosení. A to sa nakoniec ukázalo ako veľmi múdre rozhodnutie. Aj keď počasie nakoniec bolo presne opačné. Miesto hustého sneženia 3 dni luxusného slniečka a jasné, že po návrate do steny, kedy malo byť opäť dobre, bol humus. No boli sme konečne zregenerovaní, mentálne dobre nadstavení. Rozhodli sa vykašlať sa na predpovede počasia a vyťažiť aj z toho minima, čo nám bolo priane, maximum pre to, aby sme sa v čo najlepšom možnom štýle dostali hore a šťastlivo späť!

10 dní v stene

Do polovice steny sa nám podarilo preliezť team RP každú dĺžku, kde asi najviac exceloval Tomáš, keď preliezol nové 7a v čerstvom výlome v hroznej skale a potom dlhé vytrvalostné 7b+, ktoré striaslo aj mňa aj Miša. Franta zas prebil nepríjemný komín. Stále nás čakala 13. dĺžka. Bod zlomu. Pokus o RP odhadovaného 8a+. Hneď prvé sklamanie žiaľ bolo, že tu systém špár skončil a nasledovalo najprv tvrdé hákovanie po skobách. Do toho sa pustil Franta a po pól dni sa dostal 30 m do polovice dĺžky, kde už previsnutú no dobre odistenú časť po nitoch nechal chalaňom. Nastúpil Tomáš, ktorý si s dolezom za cca 7b napriek bodu mrazu a nadmorskej výške rýchlo poradil a ešte za šera sa pokúsil vyliezť ďalšiu dĺžku za 7b. No to už v tej teplote a nakoniec úplnej tme bolo čistou utopiou. V tom momente som rozpoznal lezca svetového formátu. Ďalší deň sme sa s Frantom podujali, že presunieme celý tábor z 10. dĺžky do 14. a chalani sa pokúsia nacvičiť kľúčovku a dostať sa cez hranu zo západnej orientácie konečne do vytúženej južnej steny. Kým my sme sa s Frantom mordovali s otrokárskou prácou, chalani extrémne vymrzli na hrane, kde prefukoval silný vietor. Nálada bola pod psa. Miesto bohatierskeho nacvičovania najvyššie položeného 8a+ na svete sme zbedačení za hranou našli kamarátov stuhnutých na kosť. Chaos s presunmi, lanami, nepohoda z podmienok i pomalého tempa a zároveň sklamanie sa našťastie zmenilo vďaka neskutočnej scenérii a impozantnosti miesta, kde sme sa dostali. Pohľad na prenádherný vyše 400m vysoký monolit preťatý len 1 špárou, kadiaľ viedla naša cesta, zapadajúcim slnkom zaliata skala a Great Trango s Nórskym pilierom oproti bol neskutočne silný zážitok, ktorý vo mne zostane rezonovať do konca života. Pripadal som si, že som vstúpil na pomedzie nášho sveta a nebies, kde už chýbali nejaké božské stvorenia, ktoré sa nás budú hromovým hlasom pýtať, čo tam do čerta robíme.

Zároveň skončili pre nás roboty s presunom táborov, lebo vyššie už to nemalo zmysel. A niekde v kútiku duše možno opadol aj tlak na RP prelez, lebo 13. dĺžka dlhá 56 m sa pri tej teplote jednoducho nedala preliezť ani takými borcami, ako naši chalani. Možno keby miesto kampusu celý rok držali v rukách kocky ľadu. Jednoducho sme sa prestali hrať na skalkárov v horách, ale na horolezcov, kde vrchol je dôležitejší ako RP prelez. Ten by sa nakoniec aj tak nekonal, lebo preliezť voľne A3, kde som si naplno užíval Jackovičove jedničky, by bol z kategórie sci-fi a horna A2 možno niekde okolo 8b+. Ale každá ďalšia generácia posúva hranice a čo sa nám dnes zdá nepredstaviteľné, bude možno jedného dňa realitou, a to je dobré. My sme boli nakoniec radi za každý vybojovaný meter. Za 8 dní sa nám podarilo dostať len do polky steny, a preto zrýchlené tempo bolo viac ako vítané. No nekonalo sa úplne, aj keď zo seba každý dával maximum. Ale práve to bolo niečo, čo vo mne bude najviac rezonovať. Chalani za celý ten čas ani raz nepovedali “Poďme dole!“ Nepoľavili ani v hnusnom počasí. Momenty, ako sa Tomáš snažil dávať OS 7b po tme niekde pod 6000 m.n.m. v mraze, Mišovi ako išlo roztrhať pľúca po OS pokuse previsnutého 7b+, lebo bojoval takmer doslovne do posledného dychu, Frantu v zasnežených výlezových dĺžkach, kde v totálnej chumelici stváral husárske kúsky. A nakoniec aj moje dno v tme, vetre, vyčerpaní, v mixovom teréne v nestabilnom snehu 30 m pod vrcholom. Tlak od chalanov, nech to doleziem. No spomienka na moju dcérku, keď som si zaboril prilbu odpočívajúc do strmého snehu ma zmobilizovala, akoby mi niekto dal do tela nového ducha, lebo čím si prešla ona bolo peklo a toto bola len zasratá ružová záhrada. Na vrchol som sa vydriapal o 22:45 a za chvíľu po mne i spokojní chalani. Boli sme happy, ale od eufórie to malo ďaleko. Celé roky človek slintá nad vrcholovými zábermi iných lezcov. Opálené tváre, ktorým sa v odraze slnečných okuliarov odrážajú pohľady na K2, Mashebrum, celú majestátnosť hôr. My sme mali pohľad do čiernej diery severnej steny na druhej strane a vidinu niekoľkých hodín takmer 500 m zlaňovania.

Ten pocit priam hrdosti sa mi tisol do srdca až ďalší deň, keď som našich 120 kg batohov zviazaných do klbka spúšťal lanom na snehovom poli 200 m nižšie. V tme som videl 3 svietiace postavičky, ako sa snažili s posledným vypätím síl korigovať dráhu batohov. Bolo to groteskné, no zároveň silné. Zmocnil sa ma konečne naplno pocit, že sme bezpečne všetci na zemi, a tí chalani sa proste stále snažia makať! Bol som na nich oveľa viac hrdý ako na to, že sme vyliezli na Trango. To, čo mali v sebe, v hlave a srdci, ich vynieslo hore, napriek takmer všetkému proti. To bol vrchol všetkého! Vrátiť sa dole živý, ako priatelia, a až v poslednom rade s vrcholom. A ja viem, že vďaka tomuto budú ešte lepši!

Pred polnocou sme sa konečne skotúľali až ku okraju kuloáru pod stenou. V očakávaní, že všetci už dávno spia a my sa zvalíme každý do svojich stanov, sme zostali priam v úžase, keď nás čakali 10 min od kempu s jedlom, Colou a pusteným Horkýže Slíže z repárku kamaráti Bača, Peťa, Stoupa a naši pakistanskí priatelia zo základného tábora. A to hlavné ešte len prišlo! Náš hlavný stan blikotal ako nejaký hotel v Las Vegas, na ktorého výzdobu museli pozbierať hádam všetku vianočnú výzdobu z celého Pakistanu. Vnútri nás čakala kráľovská večera, kvety a úplný „mindfuck“. Spustili ohňostroj tak veľký, že by sa za neho nehanbila ani každá obec na Slovensku počas Silvestra. Ani neviem, kto sa viac tešil z nášho úspechu, či mi, či oni. Bolo to strašne, strašne pekné a ľudské. Dokonalejšiu bodku za Trangom sme si ani nevedeli predstaviť.

Chlapci, bolo mi cťou s Vami liezť! Stali ste sa na tú chvíľu mojimi bratmi!

A ďakujem kope ľudí, ktorí nám držali palce a fandili. Firmám i jednotlivcom, ktorí nás podporili a verili, že tento sen môžeme uskutočniť a je to tá esencia života, ktorou sa máme najviac riadiť.

Tento výstup venujem všetkým ľudom, ktorí chcú počúvať svoje srdce a nasledujú si svoje sny. U mňa horel 25 rokov a neľutujem ani jeden deň😊

Martin Krasňanský

Fakty:

Grand Diedre Desplomado

Další
fotografie